Spišské Podhradie
Základná škola, Palešovo nám. 9
Základná škola Palešovo nám. 9 Spišské Podhradie
Na začiatok > Tvorivosť > Literárne práce

Literárne práce

 
Modlitba za mamičku

 

1

Anjeli strážni,

so žezlami vážni

chránia nás dole

ako roľník pole.

 

2

Ich zrakom silnejším, než má sova,

pozorujú ľudí, faunu, flóru.

Ale Boh ich predsa len vychoval

aby nedošlo k žiadnemu sporu.

 

3

Mám k vám však jednu prosbu.

Poznáte moju najmilšiu osobu?

Mama, ktorá si ma nadovšetko váži.

No čas je neúprosný

a mamku nikto nestráži.

 

4

Požehnajte moju milovanú,

jedinú, drahú mamičku,

čo mňa ľúbi väčšmi

než sama seba. Verte mi.

 

5

Ona má času dosť,

ona si vie so mnou potrúchliť,

ona vie zabudnúť na starosť,

ona sa dokáže ku mne pritúliť.

 

6

Ona je viac ako zlato,

ba dokonca diamant,

a tak, anjeli, chráňte mi to,

čo ešte našťastie stále mám.

 

 

7

Vždy mi drží dlaň v dlani

a svojou svätožiarou ma bráni

od všetkého zlého

a nebezpečného.

 

8

Ruky prepletené navzájom,

moje modliace sa spolu

túžia, plačú za rajom,

no vidia pravdu holú,

že to najkrajšie na svete

je stále ešte pri mne.

Anjeli, prosím, sväťte

to, čo vídam každodenne.

 

9

Viem, že mama

tu naveky bude.

Nikdy nevymizne sama.

A nikdy neujde.

 

10

Anjeličku strážničku,

čo zhora na každého hľadíš,

žehnaj mi moju mamičku

a verne sa ti odvďačím.

 
Láska na púti svetom neznámym
(Úvaha)

 

         Keď je jedno srdce osamelé, je mu smutno. Nemá nikoho a samo si nestačí. Vtom pri ňom nastane stav búrky - cnie sa mu za niekým, kto mu je podobný, no zároveň je nahnevané, že práve ono nemôže byť to vyvolené a musí len počkať na moment, kedy ho navštívi láska.

            Nielen my, ľudia, potrebujeme spoločnosť a niekoho, s kým si rozumieme. Hlavne naše srdcia túžia skúsiť, aké to je hľadať svoju „druhú polovičku“ a tráviť s ňou čas.

            Telo a duša majú odlišné myslenie. Duša sa sústreďuje na vnútornú povahu, správanie, emócie a v tomto prípade ozajstný pocit lásky. Zatiaľ čo telo určite nie. Preto je pre lásku domovom naša duša. Teda až dovtedy, kým sa láska nepresťahuje inam alebo sa nezačne túlať. Zažije dobrodružstvo a možno ho aj úspešne dokončí. Láska si nájde druhú lásku. Srdce si nájde druhé srdce. Človek si nájde druhého človeka. Takto láska funguje vo vzťahu dvoch vecí či osôb.

            Ale ak je láska, tá druhá láska, na inom svete a jedna na tomto, ide už o spomínaný vzťah jedinej bytosti? Vedci by odpovedali druhou možnosťou, avšak citová odpoveď by bola totožná s prvou. Nezáleží na miestach, kde sa dané duše nachádzajú. Skutočne je dôležitá veľkosť lásky a jej prežívanie. Alebo sa mýlim? Viem však, že srdcia nikdy nepochybia. A keď chcú blúdiť po Zemi, nech blúdia. Keď chcú nájsť svoje životné potešenie, určite ho nájdu, pretože majú vždy pravdu.

            Žiadne srdce nie je naozaj osamelé, prežíva len takýto pocit. Pocit samoty a nepotrebnosti, ktorý len zbytočne existuje. Ale láska má v srdci miesta dosť. Miesto, čo sa nedá nahradiť, pretože nejestvuje iné miesto tomu podobné. Je to totiž miesto miest. Miesto zo štyroch častí, kde sa láska naozaj bude cítiť ako doma. A jej sused či susedka takisto.

            A ak daná osoba vie, že už vždy bude s niekým, koho miluje, vtedy už láska nemusí chodiť na dlhočizné púte okolo sveta. Bude mať domov práve tu. V dvoch predsieňach, dvoch komorách.

                                                                                                          Boris Kovalík, 8. A

 

Kríž na dlani
(poviedka)

 

 „Kam som sa to zas dostal?“ zdesene sa sám seba opýtal Matej.

„Nikto nikde, stromy holé, čierna zem, nič sa tu nehýbe. Dokonca aj oblaky stoja na mieste.“

Matej zrejme nemal z tohto miesta najlepší dojem. Hoci táto oblasť nevyzerala podľa jeho predstáv, rozhodol sa pokračovať v ceste do jej útrob.

            Vyčerpaný a znechutený prišiel do mestečka učupeného pod klenotom Spiša -Spišským hradom. Čítal nápis mesta, ktorý bol sčasti začmáraný a ironicky konštatoval:

„Spš-ké Po-dra-die. Spšké Podradie? Zvláštny názov. Celkom nečitateľný.“

Tu sa všetko začalo meniť. Bolo len predpoludnie a väčšina občanov ešte v meste nebola (obzvlášť na jeho druhom konci). To však Mateja nezaujímalo. Skôr len hľadal niečo hodné návštevy, keďže koniec mesta nebol až tak interesantný. Pohľad na hrad Maťa ohromil:

„Óch, tak to je čosi úplne iné! Bol by som rád, keby sa mi tam podarilo prísť,“ povedal si.

Zrazu sa za ním prášilo, na chvíľu, no z brány pred katedrálou vyšiel chlapec. Taký obyčajný, v bielej košeli a v čiernych menčestrákoch. Podarilo sa mu Mateja zastaviť.

„Ahoj, turista. Vitaj na čoskoro pripravenej slávnosti Spišský Jeruzalem! Tu na východe je celkom známy. Nechcel by si sa ku mne pridať v ozdobovaní domov a záhrady? Je to zábava. O pár dní sem zavítajú žiaci z miestnych škôl. Mimochodom, volám sa Viktor a bývam tuto za rohom...“ rozprával chlapec.

            Viktor bol veľmi výrečný, najmä, ak zočil niekoho nového alebo neznámeho. A jedným takým bol aj Maťo, ktorý len s otvorenými ústami zízal na Viktora.

„Počúvaj, chlapče. Ja som prišiel z Lučenca a ten Jeruzalem, či čo, nepoznám, takže vôbec neviem, o čo tu ide, čo po mne chceš a prečo si na mňa vyskočil z tých dverí. Ako víchor,“ odporoval Matej.

            Zjavne sa k Viktorovi nechcel pripojiť. Maťova odpoveď vyznela prehnane a o tom svedčí aj Viktorova nasledujúca nálada. Cítil sa previnilo, až smutne, pritom za nič nemohol. Takto podobne „vyskočil“ na iných okoloidúcich a nevadilo im to. Síce sa trošku naľakali, ale všetko sa vysvetlilo. Dvom dokonca zachránil život, lebo autá tu jazdia rýchlosťou svetla. Maťo pomaly odchádzal v ústrety kamennej pevnosti. Neodzdravil, len kráčal po okraji cesty.

            „A dávaj na seba pozor!“ zvolal naňho Viktor a zatvoril bránu.

Matej sa voči Spišskému Jeruzalemu a vlastne aj voči Viktorovi zachoval ľahostajne, opovážlivo a nechcel pomáhať mestskému chlapcovi, ktorý mu ponúkol nejakú primitívnu prácu. Stratil by tým čas. Avšak, keby tu Maťo býval a poznal to tu ako svoje topánky (v jeho prípade červené botasky), určite by na Viktora a na prácu zmenil názor. Nebol by z neho prostý žiak, ktorému je ešte aj v učení všetko jedno, ale výnimočný chlapec s pozitívnym charakterom a milou povahou. Teda, pravdepodobne. V podstate by sa to nestalo. Už nie je taký krehký prútik. Je mohutné drevo, sám sa rozhoduje, no ako dospelý sa nespráva a nechová. A tu nastáva pravý paradox. On si to sám neuvedomuje a nikto ho na jeho činy neupozorňuje, lebo každý sa bojí jeho reakcie a jeho samého. Niet divu, že Viktor sa hneď otočil smerom domov.

            Presunieme sa inde, a to do mesta. V ňom sa už aj ľudia, ale hlavne autá a bicykle premávali po uliciach a námestiach. Nebol to rušný deň, ani obyvatelia neboli niečím zaneprázdnení (veď bola nedeľa), predsa tu len nehrala správna melódia. Nikto si nevšimol Matejov výrazný príchod a to, že výrazný bol.

„Heeej! Haló? Nikto ma nevidí, či čo? Halóóó?!“ zvolával ľudí, aby naňho upreli zrak aspoň na chvíľu.

            Nič. Ľudia v čierno - bielom oblečení odchádzali do kostola.

„Vari nemáte nič dôležitejšie na práci, než vchádzať a vychádzať z toho domu?! Hej! Turista v núdzi!“ neprestajne kričal, aby prilákal pozornosť.

            Matej je neveriaci a nepozná, aké je to byť v kostole a už vôbec nie, aké to je prijať Eucharistiu. Nechce veriť v nejaké zázraky. Raz sa v škole pred písomnou prácou „modlil“, aby nedostal zlú známku. Veril si a veril aj v splnenie prosby. Pokus sa nezdaril a pripísal si ďalšiu štvorku. Odvtedy raz a navždy prestal veriť.

            Po Maťovom experimentovaní s vnemami iných ľudí podišiel ku kostolu. Prestalo zvoniť a začala svätá omša. Prilepil sa ku stene chrámu a načúval. Do kostola chodil málokedy, naposledy bol na prvé sväté prijímanie, teda pred strašne dlhou dobou, a tak  zabudol postup Veľkonočnej obety. Načúval tam až dovtedy, kým sa za jeho chrbtom neobjavila žena. Učiteľka náboženskej výchovy a matematiky.

„A čo ty tu, mládenec, robíš? Azda si na omšu prišiel neskoro, nevhod?“ vtieravo sa spýtala Mateja.

Vyľakane sa otočil a so strachom povedal:

„Ja? Ja nie. Nikdy. Len tu čakám na... kamaráta. Mal prísť od horného konca mesta. On... mi mal pomôcť s projektom na Spišský Solún, či tak nejako.“  

 „Ale čo? Myslíš Spišský Jeruzalem, nie? A na ktorého kamaráta čakáš, na Viktora Hronka? Ty sa vlastne ako voláš?“ vyzvedala učiteľka.

„Volám sa Matej Krátnik. A čakám na toho Viktora, no.“ neisto odpovedal Maťo.

Trpezlivo čakal, kým sa učiteľka predstaví sama, alebo, že sa ho na niečo spýta. No mlčala a bez žmurknutia sa pozerala do jeho očí. Prišlo mu to veľmi nepríjemné. A zdalo sa mu, akoby ju odniekiaľ poznal. Po asi dvoch minútach vyriekol prvú vetu:

„A vy sa voláte ako?“

Učiteľka na moment zaváhala nad otázkou. Nechcela mu povedať svoje meno, aby zostal prekvapený, keď mu ho povie inokedy. Ona ho totiž poznala. Bola mu triednou učiteľkou a pridobre si pamätala jeho šarapaty a nezbedy, ktoré nastváral ako tretiak na základnej škole. Ako sa volá, však povedala ihneď a ešte k tomu pridala ďalšie informácie:

„Som Mgr. Vlasta Trevovičová, učiteľka matematiky a náboženskej výchovy na základnej škole v Lučenci. Prišla som tu na obhliadku mesta a hlavne, bola som pozvaná na Spišský Jeruzalem, ktorého názov si ale neskutočne skomolil.“

            Matej zbledol. Vôbec nevedel, akým spôsobom z tejto situácie vyviaznuť. Nenapadalo mu nič reálne uskutočniteľné.

„Takže ty si tu prišiel čakať na kamaráta, pri kostole, počas omše. Vieš, že tým vlastne urážaš Pána Boha? Snáď ešte vieš, kto to je a že od tej štvorky z matematiky si sa znormalizoval. Alebo sa mýlim?“ celkom dosť agresívne hovorila Trevovičová.

            Maťo nemal slov. Pred učiteľkou už nebolo cesty späť. Všetko si pamätá, ešte aj také maličkosti, ako napríklad Matejovu štvorku z písomky, či jeho ateistické časy, čo vlastne ani maličkosti nie sú.

„Nie, pani učiteľka. Ja, ja sa vám strašne a úprimne ospravedlňujem. Ja, ja som nechcel, nevedel som, čo robím. Prosto, neviem, čo povedať. Môžete ma potrestať, keď chcete, aj keď už nie som váš žiak,“ presvedčivo sa ospravedlňoval Matej Trevovičovej.

„Uvidím, čo s tebou. Ako učiteľka náboženstva ti dávam jeden deň na to, aby si šiel do kostola, vyspovedal sa zo svojich hriechov, ktoré si spáchal pravdepodobne od svojho prvého svätého prijímania, a že ich bolo veľa, to už nemusím hovoriť. Ďalej, prijmeš Krista v podobe chleba. Ale najprv, ešte pred všetkým, čo som ti povedala, zájdeš za duchovným otcom tuto na faru a povieš mu celý príbeh o svojich potulkách Slovenskom, za čo jediné ťa chválim, a taktiež mu povieš o Viktorovi, Jeruzaleme a samozrejme o svojich hriechoch. Rozumel si?“

            Trevovičová sa sama pochválila za vymyslený „trest“ pre Mateja. Matej bez váhania súhlasil, lebo nechcel mať problémy jednak s učiteľkou a jednak s duchovným otcom a s Pánom Bohom, v ktorého, ako keby, začal z ničoho nič veriť. Maťo odišiel, znova neodzdravil. Časom zabúda aj na pozdravy.

„Tak na hrad môžem zabudnúť! Pche! A práve teraz som musel stretnúť Trevovičku a počúvať jej kázeň, či ako sa to volá. Mne je to jedno, ale aby som splnil jej „prosbu“, pôjdem za tým farárom. Aspoň spoznám nového človeka, no,“ šomral si popod nos.

            Maťo vyčerpaný a unavený prišiel k budove fary a počkal tam na farára Madrackého. Zazvonil, otvorili sa dvere a vkročil dovnútra. Sadol si na stoličku a čakal. Po dvadsiatich minútach sa vo dverách objavil Ladislav Madracký a s úsmevom sa na Mateja pozrel.

„Pozrimeže. Koho to tu máme? Nového chlapca, ktorý má ku mne asi nejakú prosbu, či nie? Ako sa voláš, chlapče?“ spýtal sa farár Maťa.

„Matej Krátnik, vaše veličenstvo,“ odpovedal Matej svojím typickým spôsobom.

„Ja nie som žiadny kráľ, ten kráľ je hore, nad nami a volá sa Boh. Pozdraviť sa asi nevieš, čo? Tak mi aspoň povedz, prečo si tu,“ povedal Ladislav Madracký.

„Poslala ma Vlasta Trevovičová, moja bývalá učiteľka. Mám vám povedať príbeh o mojich potulkách Slovenskom, hlavne, ako som sa tu dostal, do Podhradia. A máte ma vyspovedať, ísť na omšu, zjesť chlieb a odísť. Len preto, že som stál pred tým domom,“ rozprával Matej.

„Akým domom? Kostolom? To si nemal, urobil si hriech. Vieš, že tieto kostoly a chrámy tu nie sú len tak? Keby si žil poctivý duchovný život, ako ja a ostatní farári a moji kolegovia, kostol by ti bol druhým domovom. Tam máš rodinu: Boha za otca, bratov a sestry za súrodencov. A takto urážaš svojho otca, že nechceš vstúpiť do domu, kde „bývaš“. Predsa si len od svojho pravého domova celkom ďaleko, nie? Pani Trevovičová mi o tebe rozprávala, si z Lučenca a máš divné správanie a povahu. S tým musíme niečo urobiť. Nabudúce si spomeň na tieto moje slová, pochopíš, kde máš domov. Na, tu ti dávam krížik, aby ti vždy pripomenul mňa a najmä Ježiša Krista, aby si vedel, na koho sa máš obrátiť v tiesni. Nemusíš mi rozprávať o svojom túlaní. Všetko viem. Teraz sa poď hlavne vyspovedať a prijať Eucharistiu.“

            Ladislav svojimi slovami hlboko prenikol do Matejovej duše. Maťo vzal kríž a zovrel ho vo svojej dlani. Predsa má len ten kríž niečo do seba. Toto by si určite povedal. Znenazdajky na faru pribehol Viktor, až zo Spišskej Kapitule.

„Pochválen buď Ježiš Kristus! Otče, rýchlo! Musíte ísť na omšu! Nikto z vašich kolegov nie je schopný ju svätiť! Poponáhľajme sa!“

            Všetci traja rýchlo bežali ku kostolu. Prestalo zvoniť a ľudia už netrpezlivo čakali na farára. Obzvlášť pani Trevovičová, ktorá nevedela, že Matej sa nevyspovedal. Ona sa ale, prekvapivo, na Maťa spoľahla, resp. na Madrackého. Matej, Viktor a Ladislav vošli do chrámu. Všetci ľudia sa ihneď obzreli za seba a pozorovali ich, ako utekajú k oltáru.

„V túto chvíľu ti výnimočne odpustím, že si sa nevyspovedal. Udeľujem ti milosť,“ povedal farár Matejovi.

„Vďaka duchovný otče. Vedel som, že to spravíte. Že sa nado mnou zľutujete. Do svojej smrti vám budem vďačný za tento váš skutok!“ odpovedal Matej a sadol si do lavice k Vlaste Trevovičovej.

            Matej sa upokojil a na konci svätej omše prijal Ježiša Krista do svojej duše. Uvedomil si, že byť kresťanom neznamená len veriť v Boha, to nestačí. Treba mu tú vieru nejako preukázať. A Viktor, učiteľka a hlavne Ladislav mu v tom pomohli. Odvtedy neprestal navštevovať kostoly, odpúšťať druhým, pomáhať a milovať iných. Viktorovi sa ospravedlnil, pomohol mu so Spišským Jeruzalemom, s výzdobou a organizáciou, za čo mu bol neskutočne vďačný. A pani Trevovičová? Tá mu ponúkla súkromnú školu teológie, pretože verí, že sa z neho raz stane kňaz.

A čo sa stalo s osudným krížom pána Madrackého? Matej ho dodnes nosí pri sebe: spí s ním v posteli, učí sa s ním do školy a predovšetkým, verí, že už nikdy nevyparatí nejakú hlúposť, ktorou by mohol uraziť svojho otca, Pána Boha. Pretože vie, že Pán Boh je jeho skutočným otcom a jeho domovom je kostol, kde spolu so súrodencami a Ježišom spoznávajú pravú hodnotu kresťanstva. Konečne zistil, že Krista môže prijať pod spôsobom chleba a vína iba v kostoloch, chrámoch a katedrálach a nikde inde na svete. Iba doma.

„Predsa sú len tieto chrámy niečím výnimočné. Bez tohto kríža už nikam nepôjdem.“

A Matej veru nechodil. 

S Pánom Bohom!

 

Boris Kovalík

8.A, 13 rokov

 

  

Škola

Mám ja školu veľmi rád, som jej veľký kamarát.

Mám tam veľa priateľov, učíme sa ľahko - hrou.

Niekedy sú učiteľky dobré, niekedy sa podobajú kobre.

Na telesnej je veľká sranda, všetci sme tam jedna banda.

Naša škola super je, každý si v nej užije.

               Peter Knižka  4.A

 
Vlak

Ide, ide vlak, vezie vlčí mak.

A ten vláčik osamelý, vždy si spieva hali-beli.

Vezie, vezie rybičku,  má pre ňu aj vodičku.

Vezie, vezie zvieratko, bude doma zakrátko.

 

Peter Knižka  4.A

Jablko

Jablko má skvelú chuť, stačí si len zahryznúť.

Mám jablko veľmi rád , budem z neho veľký chlap.

Budem zdravý, to mi ver, keď jablko denne zjem.

Jablko je sladučké, ponúkaj ho  mamičke.

Hodí sa aj do školy, s kamarátom napoly.

Babička ho zavára do skleného pohára.

 

Peter Knižka 4.A

Chcela som ísť na loď,

tak mi povedali: "Choď!"

Bol na nej jeden zlý mrož,

tak som naňho vzala malý nôž.

Bol tam aj veľký lev,

ktorý spustil na mňa rev.

Problém som s ním nechcela mať,

tak som sa šla radšej hrať.

Emma Batoryová, 5.A

 

Vystúpil som na vrch

a zbadal som trh.

Bol okolo neho plot

a na strome visel šťavnatý plod.

Zuzana Štefaňáková, 5.A

 
Námesačná žena
Volám sa Simona a bývam v Levoči. Rozpoviem vám príbeh o tom, čo sa stalo asi pred dvoma rokmi.
Ako každú sobotu som šla na prechádzku s mojím psom Rexom. V lese som videla ako ponad nohy preskočila veverička. Išla som okolo potôčika a pri strome bola nejaká žena. Pomyslela som si: „Kto to je  a čo tu robí?“ Podišla som k nej a ona nič, akoby spala. Išla som k potôčiku a ošpliechala som ju vodou. Vtedy sa prebrala. Hovorila, že nevie, ako sa tu dostala, že vraj je v noci námesačná.
Zavolala som záchranku. Odviezli ju do nemocnice. Jej rodina sa o ňu veľmi bála. Teta mi ďakovala, že som ju našla. A ďakuje aj Pánu Bohu, že k nej vtedy niekto prišiel.
Od tých čias, čo ju prepustili z nemocnice,  tú tetu navštevujem a je mi ako kamarátka.

Mária Horváthová, 9. A

 
Rodinný teror
V škole ma čakal ďalší obyčajný pondelok. No v ten deň sa stalo niečo veľmi zvláštne. Moja spolužiačka Janka sa odmietla prezliecť pred telesnou výchovou. Bolo to čudné, pretože nepatrila k tým, ktorí by sa flákali alebo sa chceli vyhnúť telesnej. Veď športovala rada. No nechala som to tak.
Postupne som si všimla, že Janka akosi chudne a prestalo jej chutiť jesť. Jej desiate neboli veľké a obed v jedálni skoro celý vrátila. Nechápala som to. Pýtala som sa jej, čo sa jej stalo a či nemá nejaké problémy. Najprv odmietala komunikovať, no potom sa rozplakala a vyliala si srdce.
Dozvedela som sa, že má rodinné problémy, že jej otec začal piť alkohol. Bol vulgárny a z času na čas aj agresívny. Janka mala modriny po celom tele, bála sa ho. Keď bol doma, skrývala sa pod posteľ.
Bolo mi do plaču a nevedela som, čo jej mám na to povedať. Rozmýšľala som, čo podniknem. Na políciu som sa bála ísť. Tak som sa zdôverila mamke. Rozhodla sa, že nás vezme na výlet a cestou späť sa zastavíme na Sociálke. 
Janka im všetko vyrozprávala a oni sľúbili, že to budú riešiť. Po týždni prišli do školy policajti a Janku vypočúvali tri hodiny. Neskôr sme sa dozvedeli, že jej otca zatkli a je vo vyšetrovacej väzbe.
Bola šťastná, že už môže pokojne spať, ale bolo jej ľúto, že otec neuvidí, ako vyrastie.
Teraz sú z nás matky a snažíme sa naše deti vychovávať s láskou. Janka sa zamestnala ako pracovníčka pomoci pre týrané ženy a deti a dodnes mi je vďačná, že som jej pomohla v ťažkej chvíli.
Anežka Kokoruďová, 9. A
 
Vyznanie
Zabuchnú sa  dvere, toho človeka si stratil,
v mysli stále prosíš, aby sa späť vrátil.
Hľadáš cestu k nemu, no nájdeš iba závory,
už je koniec všetkému, už padajú opony.
 
Myslíš stále na neho  a s ním spojené príbehy,
sedíš sám a zrazu sa vynoria  spomienkové výbehy na časy,
keď si bola spokojná, on bol stále s tebou,
na časy, keď si myslela len naňho, že je s tebou.
 
Teraz je to preč, v hlave začínajú boje,
či na neho zabudneš a necháš spomienky svoje.
No zabudnúť sa nedá, to ti srdce vraví,
ale ty ešte nevieš, čo ten človek spraví.
Prečítaš si tento text a myslíš práve na neho,
na človeka, ktorý by s tebou šiel aj do raja večného.
Pravdu v tomto texte poznáš dobre priveľmi,
najlepší pocit je byť s dobrými priateľmi.
Anežka Kokoruďová, 9.A
Spomienky
Stále sa ponáram do svojich myšlienok ,
môj každodenný život sa nesie v duchu spomienok.
Spomienok na chvíle, ktoré boli pre mňa vzácne,
ktoré v mojej mysli ostanú vždy zachované.
 
Stále myslím na to, ako sme boli spolu,
keď nešťastie a smútok nehrali žiadnu rolu.
Teraz len ticho sedím, ozýva sa vo mne vyčítavý hlas:
„Čo som pokazila? Prečo mi to robíš zas?“
 
A stále len spomínam, aké to bolo krásne.
Všetky svoje pocity zapíšem do básne.
No ja  nechcem stále pocity  vyjadrovať vo vetách.
Túžim ti o nich  povedať,
túžim vidieť to nadšenie v tvojich očiach.
 
Písať o tom by som vedela celý deň,
no človek by si to prečítala zanedlho by z toho ostal tieň.
Ale keby som  ti to povedala do očí,
na to by som nezabudla tak skoro.
Vtedy pochopíš,
akú veľkú cenu dokáže mať jedno pekné slovo...
Anežka Kokoruďová, 9. A
 
Školské zamyslenie
Škola a pondelok sú pre niektorých hrozné slová. My ôsmaci a deviataci  to veľmi dobre poznáme. No prváci o tom ešte nevedia. Zistia to, až keď budú ôsmaci a deviataci.
Tie hrozné známky a poznámky!  „Ach,  načo tu chodím? Zjesť desiatu? To môžem aj doma,“ pomyslím si neraz. 
Ale škola je o niečom inom.  Je to vzdelávanie. Nikto predsa nechce skončiť ako bezdomovec! Viete, akým mottom sa riadim ja? „Nebuď blbší ako si bol včera!“  Viem, znie to možno čudne, ale pre mňa to má význam.
Nie som to najmúdrejšie dievča na svete, ale snažím sa byť dobrá. Aj keď sa mi to niekedy nedarí, zvládnem to. A keď to zvládnem ja, zvládnete to aj vy!  Len treba chcieť!                           
Denisa Kaľavská, 8.A
 
Život Pračky
 
Bol jeden ujo
a mal veľký dom.
Keď bola búrka,
spadol naň strom.
 
Na tom strome bola mačka
a volala sa Pračka.
Ten ujo  už potom dlho nežil,
ale v živote toho veľa prežil.
Pračku nám zachránil,
keď ju spod spadnutých konárov vymámil.
Peter Šefčík, 9.A
 
Interview s Ufónom
B: Dovoľte, aby som vám predstavil známeho ufóna z planéty Ufónia,  pána Ufóna Ufinského, ktorý nám povie niečo o svojom živote.
B: Ako sa Vám darí na Vašej planéte?
U: Ani veľmi nie, pretože nemám dom ani rodinu a som na mizine.
B: Prečo ste na mizine?
U: V práci mi neplatia a to už  pracujem  niekoľko rokov.
B: Tak to musíte prísť na našu planétu. Tu nám za prácu platia.
U: Ešte si to rozmyslím.
B: Aké máte povolanie?
U: Som vynálezcom. Pracujem v práci môjho šéfa Ufína Ufenovského, ktorá sa volá UFONEXAN UFENOV.
B: Zaujímavý názov. Čo to znamená?
U: UFONEXAN UFENOV je rozdelené na štyri časti: UFO znamená rýchle, NE znamená výroba, XAN znamená vynálezy a UFENOV je priezvisko môjho šéfa. Spolu to znamená: Ufénova rýchla výroba vynálezov.
B: Máte nejaký koníček?
U: Veľmi rád maľujem. Už som namaľoval  veľmi veľa obrazov. Dokonca aj Mona Ufolízu. Moja najobľúbenejšia farba je atynová. Veľmi rád s ňou maľujem. Vznikne zmiešaním modrej a červenej farby. Atynová farba je najobľúbenejšia v meste Ufonovo.
B: Atynová farba je po našom fialová.
U: Čudný názov.
B: Spomínali ste mesto Ufonovo. Vy v ňom žijete?
U: Nie tak úplne. Do Ufonova sa chodím pozerať len na pamiatky a hrad. Do práce chodím do mesta Ufínova pri Žeravej. Mesto Ufonovo je hlavným mestom štátu Ufónsko.
B: Koľko pamiatok a aké ste videli v Ufonove?
U: Približne šesť. Sú to Ufonovské katedrály  sv. Mimozemšťana, hrad Ufínov, Kostol pána Ufonka, Zrkadlovú ufínsku sieň, Posvätná záhrada ufolipánov, Veľký mimozemštanský múr a chcel by som ešte navštíviť  posvätný cintorín, kde boli pochovaní ufónski králi.
B: Ďakujem veľmi pekne za tieto odpovede.
Boris Kovalík, 6. A
Aktualizované: 18.11.2017 11:42
Vyučovacie hodiny
1. 7:40 - 8:25
2. 8:35 - 9:20
3. 9:30 - 10:15
4. 10:30 - 11:15
5. 11:20 - 12:05
6. 12:15 - 13:00
7. 13:30 - 14:15

 

Kontakt
Adresa:

 Základná škola
 Palešovo námestie 9
 053 04 Spišské Podhradie

 053 4541 172
 0948 900 287 
 0948 561 102 (I. st.)

 direktor@zspalnam.sk
IČO:  37873814
DIČ:  2021638476

 

 

 






Opíšte tento kód. (Ochrana pred SPAMom)

49508
 

Regionálny operačný program

 

Európsky fond
regionálneho rozvoja

„Investícia
do vašej budúcnosti“

Adaptácia – rekonštrukcia nevyužitých podkrovných priestorov školy na kmeňové učebne, Palešovo nám. 9, Spišské Podhradie

Tento projekt je spolufinancovaný Európskou úniou vo výške 85% z Európskeho fondu regionálneho rozvoja a vo výške 10% zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky

Začiatok realizácie projektu:
marec 2010
Skončenie realizácie projektu:
október 2011